Krátko o haiku.

Báseň haiku je tradičná japonská lyrická forma, ktorá sa do dnešnej podoby vyvíjala

stáročia už asi od ôsmeho storočia. Charakter haiku v histórii ovplyvnil šintoizmus,

taoizmus a zenbudhizmus. Dnešná podoba haiku je ustálená v trojveršovej básni

obsahujúcej 17 slabík (tzv. mór), v prvom verši 5, v druhom 7 a v treťom 5. Avšak

súčasné autorky a autori haiku tento úzus nie vždy striktne dodržiavajú, slabiky sa

môžu vynechať alebo aj pridať. Haiku sa píše aj bez interpunkcie.

Súčasný názov tejto formy básne haiku sa používa zhruba od začiatku dvadsiateho

storočia. Dnešné haiku v dávnej dobe bolo v Japonsku súčasťou tzv. radenej básne

renga písanej viacerými autormi, pričom tvorilo úvodné trojveršie takejto básne

(hokku).

Samotné pomenovanie haiku je zložené z častí dvoch japonských slov a to haikai

a hokku. Haikai bola ľudová forma básne renga a hokku bol pomenovanie úvodnej

slohy tejto básne.

Prvý, kto napísal samostatné trojveršie bol podľa tradície Nonoguči Rjúho, ktorý

z takýchto trojverší vytvoril samostatnú zbierku. Už v 17. storočí sa viac rozšírilo

písanie takýchto trojverší so slabikami vo veršoch 5-7-5 a títo autori sa nazývali

haidžin.

Haiku tradične pojednáva o prírode, konkrétnych prírodných objektoch, úkazoch,

počasí, rastlinách, zvieratách a ľuďoch. Opisuje situácie v nich, medzi nimi, vzťah,

kontrapunkt. Haiku končieva v treťom verši prekvapivým, zvláštnym obrazom.

Spomedzi autorov japonského klasického obdobia (Edo) v 16. a 17. storočí ako Rjúho,

Kjorai, Buson, Bončó či Issa bol tiež výraznou osobnosťou Macuo Bašó (1644 =

1694), ktorý písal svoje trojveršia vtedy nazývané hokku dlhodobo putujúc krajinou

a mestami Japonska. Možno najčastejšie uverejňované jeho haiku je Žaba, tu v jednom

z prekladov:

Prastarý rybník

Žaba doň skočí

Žblnk

Tvorbu Macua Bašóa môžete spoznať v krásnej knihe Macuo Bašó, Haiku, ktorá vyšla

vo vydavateľstve Skalná ruža v roku 2019.

Japonskými autormi haiku poklasického obdobia (koniec 19. a 20. storočia) sú napr.

Šiki, Seisensui, Akutagawa a moderné haiku reprezentuje aj Tanikawa Šuntaró.

V priebehu 19. storočia prekročilo haiku hranice Japonska a začalo sa spolu

s japonským umením pomaly viac šíriť do sveta, čoho dôsledkom bol aj vznik tzv.

západného haiku. V mnohých krajinách sveta dnes básnici píšu haiku a je tomu tak aj

na Slovensku. Príkladom je zbierka haiku Mávnutie krídel, obsahujúca haiku skupiny

slovenských poetiek a básnikov, ktorá vyšla vo vydavateľstve Skalná ruža v roku

2011.

Podoba súčasného haiku prirodzene viac reflektuje súčasnosť a svet dnešného človeka,

čo sa odráža aj témach, obsahu, opisovaných javoch, stavoch, či prežívaniach. Zvykne

vyjadrovať jedinečnosť okamihu vnímania prvkov sveta, okamihu precítenia

skutočnosti, okamihu uvedomenia si vzťahov, krásy, smútku, radosti a takto vlastne

tieto okamihy zvečňuje. Príkladom moderného haiku je napr. aj Jack Kerouac

dostupný v jeho českých prebásneniach.